Mnohí z nás už od základnej školy vynikali v učení. Posielali nás na rôzne olympiády a súťaže, kde sme mohli ukázať, akí dobrí naozaj sme. Rodičia na nás boli pyšní, učitelia nám vraveli, ako ďaleko to raz dotiahneme. Možno aj to čiastočne prispelo k myšlienke, že by sa z nás raz mohli stať úspešní študenti na vysokej škole. Ako čas plynul, aj naďalej sme robili všetko čo bolo v našich silách aby sme boli tí najlepší a najpoctivejší z ročníku. Veď mať dobré známky nám zaručí úspech, či nie? V tej dobe to tak asi naozaj aj bolo, pretože mnohých z nás tie dobré známky dostali na naše vysnívané vysoké školy, čo nás ešte viac utvrdilo v tom, že byť poctivý študent sa naozaj vypláca.
Lenže zrazu ste na vysokej škole, kde sa razom všetky veci obrátili o 180 stupňov. Teraz už nie ste najlepší v ročníku, pretože taký šikovný ako ste vy, je tam každý tretí študent. Ani učenie už nie je také, aké bývalo. Kým na strednej vám stačilo učiť sa na test pár hodín, maximálne deň, teraz trávite učením každý deň nespočetne veľa hodín, pretože inak sa na skúšky nedá dostatočne dobre pripraviť. Jasné, mohli by ste sa naučiť len polku učiva, ale to predsa nemôže stačiť na to aby ste zo skúšky získali Áčko a bez dobrých známok sa z vás predsa nikdy nemôže stať dobrý lekár. A tak sa aj naďalej učíte všetko čo vám príde pod ruku, pričom tomu obetujete nemalé množstvo času a energie. Síce pritom častokrát zanedbávate svojich priateľov, rodinu a koníčky, ale utešujete sa tým, že raz sa vám to všetko vráti vo forme dobrých známok a práce.
O niekoľko týždňov konečne prichádza deň, kedy sa vám má všetko to úsilie vrátiť, a zároveň deň kedy má to utrpenie v podobe učenia skončiť. Deň skúšky. Nervózne pochodujete po chodbe a v hlave vám víria rôzne myšlienky. Vyhodia ma? Nevyhodia ma? A ak ma aj nevyhodia, akú známku z toho dostanem? Všetky tieto otázky ale prebíja iná myšlienka, ktorá hovorí, že nie je možné aby vás vyhodili, veď ste sa na tu skúšku poctivo a dlho pripravovali, a teda nie je možné aby ste niečo nevedeli. S touto myšlienkou už trochu sebavedomejšie vchádzate do dverí, kde sedí váš skúšajúci. A vtedy nastáva prvý kameň úrazu. Skúšajúci sa mračí a má zlú náladu. Usadí sa vo vás zlý pocit, že možno to predsa len nebude také jednoduché ako ste dúfali, ale to predsa nič nemení na tom, že ste sa naučili takmer všetky otázky, a teda ani zlá nálada skúšajúceho vám to nemôže pokaziť. Tak si tam sadáte a ťaháte si svoje skúšobné otázky. S hrôzou sa pozeráte na to čo ste si vytiahli. Pri prvej otázke netušíte čo by ste mali hovoriť, pretože niečo také sa v žiadnych skriptách ani učebniciach nevyskytovalo. Pri druhej otázke aspoň viete, že niečo podobné ste už predtým čítali, ale práve v tej chvíli vám z hlavy vypadlo úplne všetko, čo sa k tej otázke dalo povedať. V každom prípade vám však nezostáva nič iné len sa nadýchnuť, a skúsiť povedať aspoň to čo viete a na čo si v tom strese spomeniete. Už po prvých troch vetách vás však skúšajúci zastavuje, a pýta sa vás otázku, na ktorú by ste neodpovedali ani keby ste z toho predmetu mali atestáciu. Tak s malou dušičkou len skúšate trafiť správnu odpoveď, i keď tušíte že šanca že sa vám to podarí je prakticky nulová. Po 20 minútach vaše utrpenie konečne končí a skúšajúci vám oznamuje váš rozsudok. „Nebolo to najhoršie, ale ani najlepšie, pán kolega, bohužiaľ vám nemôžem dať nič lepšie ako D.“ Toto písmenko nie je práve to ktoré ste chceli počuť, no v tej chvíli ste šťastní že odtiaľ môžete odísť a je vám jedno s akou známkou, hlavne že ste prešli.
Až vonku začnete uvažovať o tom, ako sa to všetko mohlo tak pokaziť. Veď ešte pred chvíľou sa zdalo, že máte celý ten predmet v malíčku a zrazu ste radi, že ste vôbec prešli s odratými ušami. Z vedľajšej miestnosti sa zrazu vyrúti váš spolužiak vysmiaty od ucha k uchu. Pri otázke ako dopadol sa na vás ešte viac usmeje a povie, že ľahšiu skúšku v živote nevidel. Vraj dostal tie najľahšie otázky ktoré tam boli, a skúšajúca sa ho vôbec na nič nepýtala a chcela vedieť len základné veci. Samozrejme že z tej skúšky nemohol dostať nič iné než Áčko. V tom momente vo vás začne všetko vrieť a vy máte chuť vraždiť. „Veď to je nespravodlivé! Ten človek cez semester učebnice ani nevidel, a na skúšku sa začal učiť maximálne tri dni pred tým, tak ako je možné že on má Áčko a mňa skoro vyhodili?!“
Tento scenár bohužiaľ nie je len nejaká historka, ale smutná realita ktorá sa na vysokej škole deje častejšie než by ste chceli. Kým na základnej a strednej škole učenie znamenalo automaticky úspech, na vysokej je to skôr o zhode náhod a okolností. Na jednu skúšku sa skoro ani nepozriete a odchádzate z nej s krásnym Áčkom, zatiaľ čo na druhú sa učíte ako blázon dva mesiace dopredu a aj tak vás z nej vyhodia. A môžete si byť istý tým, že to naozaj nie je len vaša chyba. Väčšinu úspechu totiž ovplyvňuje to, čo si potiahnete, kto vás skúša, a aký má váš skúšajúci v ten deň náladu. Ak vám všetky tri faktory hrajú do karát, bude to tá najkrajšia a najpríjemnejšia skúška na svete, bez ohľadu na to čo skutočne viete. Ale ak čo i len jedna vec pôjde proti vám, tak sa na skúške už trošku zapotíte.
A teraz si povedzme úprimne, záleží na tom vôbec? Naozaj tak veľmi záleží na tom mať vynikajúci priemer aj za cenu, že sa z toho celého možno raz zbláznite? Pre niektorých je odpoveď hneď jasná; samozrejme že nie. „Veď dôležité je prejsť a je jedno na akú známku to bude. Koniec koncov, aj tak nikoho nezaujíma či budete mať červený alebo modrý diplom.“ Ešte na začiatku svojho štúdia som nad takými rečami krútila hlavou. Veď každý zamestnávateľ sa určite pozerá s akým diplomom ste ukončili školu. Ako inak by vedel rozlíšiť, či ste schopný alebo nie? A ďalšia vec, na každej škole predsa existuje prospechové štipendium, tak prečo by som ho mala zahadzovať len tak pre nič za nič? Keďže mi nič z toho nedávalo zmysel, rozhodla som sa zistiť ako to naozaj je.
Ako prvé som sa pozrela na vyplácanie prospechových štipendií. Keď som sa dostala k štipendijným tabuľkám nevedela som či sa mám smiať alebo plakať. Ukázalo sa že lekárska fakulta Masarykovej univerzity má asi najhoršie platené prospechové štipendium nie len spomedzi ostatných fakúlt MUNI, ale aj spomedzi ďalších vysokých škôl v Brne. Tak napríklad prvé prospechové štipendium môžete prvýkrát získať v 2. ročníku ale len v prípade, že máte priemer do 1,11. To v preklade znamená, že za prvý ročník ste mali samé Áčka a maximálne jedno Béčko z nejakého menej dôležitého predmetu. Hovoríte si, to nie je až také zlé. Máte pravdu, nie je. Naozaj zlá je až výška toho štipendia, ktorá je 500 Kč za mesiac. To sa v dnešnej dobe rovná asi jednému väčšiemu nákupu potravín v Tescu. Takže za to, že ste celý rok poctivo študovali a dávali všetky svoje záľuby a priateľov bokom, teraz dostanete jeden nákup mesačne prakticky zadarmo. Mne osobne táto suma nepríde ako niečo čo by ma malo motivovať v štúdiu, ale samozrejme každá koruna sa počíta.
Tajne som dúfala, že prospechové štipendium sa bude s pribúdajúcimi semestrami zvyšovať priamo úmerne s tým, koľko má toho študent za sebou a čo všetko dosiahol. Opak je však pravdou. Aj keby ste študovali na samé Áčka až do 6. ročníku (čo je, povedzme si úprimne, takmer nemožné), vaše štipendium by bolo aj tak maximálne 1 500 Kč za mesiac. Samozrejme že táto suma je už o niečo vyššia ako pôvodných 500 Kč, ale za šesť rokov vynikajúcich výsledkov mi to stále príde skôr ako výsmech než odmena.
Druhá vec na ktorú som sa zamerala bolo zistiť, či je červený diplom naozaj taký dôležitý pri hľadaní práce. Rozhodla som sa teda spýtať niekoľkých absolventov LF MU na to, ako prebiehal ich prijímací pohovor na miesto lekára. Ich odpovede ma zaskočili hádam ešte viac ako tie štipendiá. V prvom prípade bola uchádzačkou o prácu veľmi šikovná absolventka LF MU, ktorá nielen že skončila školu s červeným diplomom, ale ešte popritom stíhala robiť výskum a chodiť na vedecké konferencie. Človek by teda čakal, že má miesto lekára prakticky isté. Na pohovore však nikoho nezaujímal ani červený diplom, ani vedecké konferencie. Jediné otázky ktoré sa jej spýtali boli: „Plánujete deti? Plánujete ich niekedy v blízkej budúcnosti? Máte trvalé zázemie v našom meste? Spomínali ste že váš manžel tiež pracuje ako lekár, v akom obore je zamestnaný?“. Všetky tieto otázky znejú trochu absurdne a nemiestne. V prípade že ste lekárka ženského pohlavia sú to bohužiaľ veľmi často kladené otázky. Nikto totiž nechce zamestnať ženu, ktorá o rok či dva odíde na materskú, alebo bude musieť často vynechávať prácu kvôli tomu, že má choré deti. Takže nech to znie akokoľvek nefér, ženy lekárky si budú prácu hľadať ťažšie ako muži lekári a to bez ohľadu na to, ako veľmi je daná žena šikovná a s akými známkami ukončila vysokú školu.
Druhá absolventka, ktorej som sa pýtala na pohovor v práci bola podobne šikovná a snaživá. Avšak asi nikoho z vás už teraz neprekvapí keď poviem, že ani jej sa nikto nepozeral na to s akým diplomom ukončila školu. To na čo sa v skutočnosti pozerali boli vedľajšie aktivity, ktoré popri škole robila. Navštevovala rôzne študentské vedecké konferencie, chodila na akademické stáže a často cestovala za študijnými a pracovnými pobytmi v zahraničí. Okrem toho popri štúdiu stíhala pracovať a byť súčasťou viacerých medických spolkov v ktorých sa aktívne angažovala. Samotné štúdium medicíny však brala s kľudom a pokorou. Na skúšky sa najprv naučila základy všetkého čo bolo treba vedieť, a ak mala nejaký čas nazvyš alebo ju daná téma zaujímala, naučila sa o nej aj niečo naviac. Tento prístup vám možno nezaručí červený diplom, no naučíte sa ním rovnaké množstvo informácií, ako ľudia, ktorí sa učia všetko do detailov. Zo začiatku vám to tak možno nepríde, musíte si uvedomiť, že všetci sme len ľudia, a ľudia zabúdajú informácie ktoré nepoužívajú. To znamená, že ak aj na skúške toho bude vedieť viac študent, ktorý sa naučil každý jeden detail, rok od skúšky bude ten istý študent vedieť rovnako veľa ako ten, ktorý sa na skúšku naučil len základy. Možno aj to je príčinou toho, prečo sa skoro nikto nepozerá na farbu vášho diplomu.
Záverom tohto celého teda je, že nie je dôležité to či máte samé Áčka, ale to, čo robíte vo svojom voľnom čase, či chodíte na stáže a Erasmus, prípadne aké spolky a dobročinné aktivity vykonávate počas vysokej školy. A ak sa aj chcete dobre učiť, robte to pre seba a vaše vedomosti, nie preto aby ste získali dobrú známku.
