Určite ste si už niekedy sami kládli otázku, čo sa vlastne v tele odohrá, že človek začne nejakú substanciu potrebovať. A hovorili ste si, že vám by sa to určite nemohlo stať, pretože predsa máte rozum a silnú vôľu. Čo sa teda vlastne stane vo vnútri mozgu človeka, ktorý si vybuduje závislosť a nie je schopný sa jej zbaviť? A sú naozaj niektorí ľudia náchylnejší na rozvoj závislosti ako iní?
Ak hovoríme o závislosti na opioidoch, mechanizmus je nasledovný.
V neprítomnosti opioidov sektretujú inhibičné neuróny neurotransmitter, ktorý zabraňuje okolitým neurónom v uvoľňovaní dopamínu. Pokiaľ následne dôjde k uvoľneniu endogénnych opioidov (napríklad pri športe), dôjde k ich nadviazaniu na opioidné receptory na inhibičných neurónoch. Tie prestanú vylučovať inhibičný neurotransmitter a okolité neuróny tak môžu spustiť sekréciu dopamínu.
Uvoľňovanie dopamínu má dvojaký účinok. Pri aplikácii do talamu, mozgového kmeňa a predĺženej miechy vyvoláva analgéziu, t. j. potlačenie bolesti. Ak pôsobí na centrá odmeňovania, má upokojujúci účinok.
Ak sa však na opioidný receptor naviaže exogénny opioid (napr. morfín, heroín alebo kodeín), uvoľnenie dopamínu je masívne a pri dostatočne vysokej dávke vyvoláva cez centrá odmena až stav eufórie. Hlavnou vlastnosťou centier odmeny je navyše to, že v nás vyvoláva potrebu tieto dopamín-uvoľňujúce činnosti opakovať.
S opakovaným užívaním (aj pokiaľ ide o presne dávkovanú účinnú látku predpísanú lekárom) sa začína rozvíjať tolerancia a znižuje sa odpoveď vyvolaná danou dávkou, čo vedie k potrebe navyšovať množstvo opioidu. To sa deje predovšetkým kvôli tomu, že neurón na svojom povrchu znižuje množstvo opioidných receptorov, prípadne oslabuje ich senzitivitu a stáva sa tak menej citlivým.
K tomuto procesu dochádza, pretože sa telo snaží udržať homeostázu, teda stabilné vnútorné prostredie. Pretože si telo časom zvykne na pravidelný prísun drogy, ktorá pôsobí tlmivo, prispôsobí sa preventívnym zvýšením tlaku, srdcovej činnosti a bdelosti. To vedie k tomu, že dávka následne spôsobí menší tlmivý efekt. Navráti telo do stavu homeostázy, ale vytúžené utlmenie už nie je dosiahnuté. Pokiaľ potom daná osoba drogu neužije vôbec, nastane vychýlenie z homeostázy, ktoré už nemá čo utlmiť a objavujú sa nepríjemné abstinenčné príznaky. Závislý potom potrebuje drogu už len kvôli tomu, aby sa cítil normálne.
Na základe štúdie vykonanej v 70. rokoch minulého storočia profesorom Brucom Alexanderom sa však objavili nečakané nové poznatky. A to nielen fyziologické, ale najmä psychologické.
Bol vykonaný experiment s myšou umiestnenou vo vnútri prázdnej klietky. Táto myš mala v klietke dve nádoby s vodou. V jednej bola čistá voda a v druhej voda zmiešaná s heroínom. Táto myš začala veľmi skoro dávať prednosť nádobe obsahujúcej heroín a postupne si vytvorila takú veľkú závislosť, až sa jedného dňa predávkovala.
Pokiaľ však výskumníci umiestnili tieto dve nádoby do priestoru zvaného „myší park“, plného lôpt, tunelov a iných atrakcií, kde myši žili spolu vo veľkej skupine, dochádzalo k úplne minimálnej spotrebe vody obohatenej o heroín. Myši sa jednoducho bavili tak dobre, že žiadne ďalšie rozptýlenie vo forme drog nepotrebovali.
Podobný experiment sa (neplánovane) odohral aj medzi vojakmi bojujúcimi vo vojne vo Vietname. Okolo 20% amerických vojakov sa stalo počas vojny závislých od heroínu. Akonáhle sa však vrátili domov, väčšina z nich sa drog bez problémov vzdala. Akonáhle teda prestali byť vystavovaní psychickému a fyzickému utrpeniu a vrátili sa do vlastného sociálneho prostredia, heroín už nepotrebovali.
Tieto experimenty teda môžu vysvetliť, prečo ľudia z problémových rodín, z nevýhodnených skupín a tí, ktorí prežili traumy, majú vyššiu náchylnosť k rozvoju závislosti. Sú ako tá osamelá myš v klietke, ktorá mala ako jediný zdroj potešenia práve nádobu s heroínom. A tak skôr než závislé stigmatizovať a vylučovať zo spoločnosti, je dôležité hľadať pôvodnú príčinu ich problémov a snažiť sa ich začleniť do normálneho života. Pretože len vtedy sa môžu závislosti skutočne dlhodobo zbaviť.
