Veta, ktorú si vypočuje minimálne raz za život každý študent cieliaci na medicínu. „Uvedomuješ si, že celých 5 či 6 rokov budeš žiť len pre školu?“ alebo ,,Si ochotná sedieť každý deň nad knižkami a nikdy nezažiť radosť vysokoškolského párty života?“ boli vety, ktoré sa každodenne opakovali z okolia mojich blízkych i od úplne neznámych ľudí. Paradoxne, hlavne od ľudí, ktorí štúdium medicíny poznali možno tak maximálne z filmu.
Mesiace, ktoré som trávila výberom tej správnej školy a odboru boli preto naplnené strachom a pochybnosťami, či vôbec má zmysel obetovať takú veľkú súčasť života akou sú kamaráti a záľuby, nejakému papieru s názvom diplom. Jasné, predstava vyštudovanej pani doktorky v bielom plášti, ktorá si plní svoju službu ľudstvu, denne zachraňuje desiatky životov a robí tak svet lepším miestom, ma ťahala do ružových výšin a ja som z toho obláčiku ideálov nedovidela na realitu. Tá mi až neskôr ukázala, ako to už v živote býva, že som sa mýlila v každej jednej mojej domnienke. Položila som si teda tú osudovú otázku: „Stojí ti to za to?“.
Teraz tu sedím po úspešne absolvovaných skúškach piateho semestra a hľadím na tých pár rokov vzad. Na to, čo mi dali a o čo ma pripravili. Môžem povedať, že je tá ústredná veta, medicína = žiaden sociálny život, pravdou či len zaužívaným stereotypom?
Štúdium medicíny nie je žiadnou prechádzkou ružovou záhradou, o tom niet pochýb. Okrem naozaj náročného štúdia, sa človek musí vysporiadať aj s inými faktormi, ako je napríklad minimálna tolerancia absencie na väčšine predmetov či neustále porovnávanie okolím. Keď už po desiatykrát počujete, že tá vaša škola predsa nemôže byť taká ťažká, keď máte len 3 skúšky za semester, zatiaľ čo niekto iný ich má aj 7, už sa len rezignovane usmejete. Nechce sa vám znova rozoberať, že vy sa na každú z nich musíte učiť 2-3 týždne, a to celé dni, nielen pár hodín. Ak si nedajbože vyberiete zubné lekárstvo miesto všeobecného, nemusíte sa báť, za to vás vysmejú aj vo vlastných radoch. A predstava rozvrhu od pondelka do štvrtka s krásnym predĺženým víkendom? To je snáď len bájna rozprávka. Ideály vám zboria aj na prvej hodine anatómie, kedy očakávate, že si maximálne poviete hlavné časti tela a pri tom si spokojne spapkáte svoju desiatu ako na strednej, no miesto toho vybalia komplet latinčinu a vy zostanete pozerať ako puk s jasnou predstavou v hlave. Všetci mali pravdu. Od týchto skrípt sa celé mesiace nepohnem.
Aká však bola realita? Prvé týždne boli naozaj docela náročné. Bolo treba si zvyknúť na nový systém výuky a pokiaľ niekto prešiel strednou školou bez nejakej väčšej námahy, taktiež pravidelné šprtanie sa niekoľko hodín týždenne bolo preňho novinkou. Ak si však človek našiel svoj systém a každodennú rutinu, vždy sa našiel priestor na zábavky. Pre mňa bol prvý semester napriek mnohým zmenám jeden z najvoľnejších a napriek práve sa rozmáhajúcim epidemiologickým opatreniam som si zažila mnoho študentských flámov, o ktoré sa postarali koleje. Nemôžem povedať, že by ma škola odpútala od socializácie, pretože ak som naozaj chcela, tých pár voľných večerov do týždňa sa vždy našlo.
Rovnaké to bolo aj s prácou. Hneď od prvého semestra som začala pracovať ako lektorka pre Bmedic a nedá sa povedať, že by som prácu či školu zanedbávala na ich vzájomný úkor. Vo všetkom sa mi podarilo nájsť balans. Tento trend sa preniesol aj do ďalších, náročnejších semestrov. S ustupujúcim covidom sa mi k aktivitám pridalo i cvičenie, ďalšia práca a napokon i vzťah, čo si taktiež vyžaduje svoju dávku času 😊 . Je pochopiteľné, že ak dôjde na to pravé skúškové obdobie, väčšina týchto aktivít musí ísť bokom, no napriek tomu nemám pocit, že by ma štúdium nejako obralo o môj sociálny život. V niektorých momentoch skôr cítim, že mi ho ponúka viac.
U značnej časti medikov som si všimla jeden veľký paradox. Napriek tomu, že majú výrazné vyťaženie zo strany školy, sami si to ešte sťažia všetkými možnými mimoškolskými aktivitami. Je to ako jedno kolo, do ktorého keď spadnete, je ťažké vystúpiť. Môže to vyzerať ako nekonečný sled povinností, no tým vám chcem len priblížiť, koľko času si viete vytvoriť aj popri medicíne. Medzi mojimi spolužiakmi by ste nenašli jediného, ktorý by sa ničomu okrem školy plnohodnotne nevenoval. Ak to aj nie je práca, sú súčasťou spolkov a výskumov, chodia dobrovoľničiť či praxovať, sú majstrami svojich hudobných nástrojov alebo skvelí športovci. Mnohé z týchto možností im ponúklo práve štúdium na našej fakulte.
Priznávam, že prvé dva ročníky sú časovo náročnejšie, v škole ste takmer každý deň a väčšinou máte nejakú prácu na doma v podobe protokolov či učenia sa na priebežné testy. Stále si však myslím, že času sa nájde viac než dosť. Dávkou optimizmu k tomu môže byť, že neskôr je náročným obdobím už len skúškové a semestre v podobe blokovej výuky poskytujú hromadu voľných dní. Môžete počas semestra cestovať aj pracovať a nie je nutné a ani prospešné vzdať sa svojich záľub.
Možno vo vás bdie strach, že po nástupe na školu budete musieť zabudnúť na koníčky, na ktorých vám doteraz záležalo, no žiadna kaša sa neje taká horúca ako sa uvarí. Z môjho obrovského strachu a obáv, že som výberom tejto školy úplne prestrelila svoje schopnosti, sa stala takmer každodenná pohodička. Keď človek preklenie tú hranicu strednej a vysokej školy a úplne sa prestaví na nový systém, zistí, že všetko je to len o správnej organizácií času. Je samozrejmé, že sú obdobia, kedy sa, bohužiaľ, maká na plný plyn a na zábavky zostáva minimum času, a že tie ľahko dosiahnuté úspechy strieda tvrdá drina. Je normálne, že niekedy sa nám šťastie otočí chrbtom a máme pocit, že na túto školu zďaleka nepatríme a mali by sme si vybrať úplne iné povolanie. Pocit, že to nezvládnete, vás bude sprevádzať takmer pred každou skúškou a možno nejedenkrát uroníte pár sĺz. No na základe dvoch či troch vyčerpávajúcich mesiacov z celého roka, sa nedá zabudnúť na tie zvyšné, kedy žijete úplne bežný život nemedika. Takže ak váhate, či ste ochotný škole obetovať svoj život, nezúfajte. Nikto to od vás žiadať nebude.