V prvom zo série rozhovorov o štúdiu v zahraničí sa zameriame na prijímací proces, rozdiely medzi štúdiom v Česku a v Británií a na výhody a nevýhody rôznych foriem výuky. Rozhovor som viedla s medičkou Eliškou, ktorá mi priblížila, ako sa študuje na Lekárskej fakulte Oxfordskej univerzity, ktorá sa už roky stabilne umiestňuje v rebríčkoch nejlepších univerzít a pravidelne okupuje najvyššie pozície. Eliška pôvodne začala svoje vysokoškolské štúdium na Lekárskej fakule Masarykovej Univerzity v Brne v rámci študijného programu P-PooL (program s rozšírenou vedeckou prípravou, viac sa dočtete tu), no v jeho priebehu úspešne absolvovala prijímací proces a mohla tak po ňom nastúpiť, síce znova do prvého ročníka, no na najstaršiu univerzitu v anglicky hovoriacej časti sveta a jednu z najstarších na svete vôbec. O svojej ceste do Oxfordu, o štúdiu v Česku a Británií, ale aj o tom, aké je to byť súčasťou komunity nadaných a talentovaných študentov som sa s Eliškou, vzdialenou stovky kilometrov a jedno časové pásmo, rozprávala formou videohovoru, no ochota podeliť sa o svoju skúsenosť a nadšenie zo štúdia bola aj napriek improvizovaným podmienkám zjavná už od začiatku.
Ahoj Eliška, kde sa práve nachádzaš?
Už som vo svojej izbe, môžem ti ju v priebehu rozhovoru aj ukázať, bývam sama. Je to vlastne veľmi fajn izba, napriek tomu, že som si ju nevyberala medzi prvými. Poradie sa určovalo náhodne formou pridelených čísel odpovedajúcich poradiu, no zrejme aj kvôli cene ostali niektoré lepšie izby na výber aj neskôr. Ja som si vybrala izbu na pomerne staršom internáte, čo súvisí s tým na akú kolej som sa zapísala. Osobne si myslím, že je dostačujúca, bývam v nej sama a mám pre seba tiež kúpeľňu.
Takže si už naspäť Británií.
Áno. Do Oxfordu som sa vrátila pred 3 týždňami. Najprv som bývala v karanténnom pokoji, z ktorého som sa po 14 dňoch v karanténe mohla presťahovať na internát.
Chápem, takže si karanténu stihla ešte pred začiatkom školy.
Vlastne áno, musela som. Školu začíname až za týždeň a sami sme zvedaví ako to bude vypadať. Zajtra (pozn. rozhovor prebiehal v nedeľu 5.10.) začína 0. týždeň akademického roka, kedy ešte nechodíme do školy. Predtým bol mínus prvý týždeň, počas ktorého sa skladali skúšky z jarného trimestra. Tento rok to vypadalo inak, než ostatné roky a skúšky boli okresané o písanie esejí, študenti skladali len časť obvyklých skúšok – multiple-choice ABC testy.
Už vieš v akej forme bude prebiehať výuka po 0. týždni?
V zásade áno. Naša výuka bude sčasti prebiehať online, hlavne teda prednášky. Čo sa týka tutoriálov (pozn. obdoba našich seminárov), tak ich zvyčajne tvorí skupina 3-6 študentov na 1 vyučujúceho. Je otázka, ako bude prebiehať výuka na jar, tam by sme už mali hlavne do laboratória, no už vieme tiež, že výuka v malých skupinkách bude v laboratóriu prebiehať aj teraz na jeseň.
Spomínala si tutoriál. Predpokladám, že si ho tunajší študent má predstaviť ako obdobu našich seminárov.
Áno presne tak. Tutoriál sa však od semináru na LF MU líši ale hlavné tým, že jeden vyučujúci sa počas neho venuje veľmi malej skupinke študentov. Zároveň vyžaduje príprava na taký tutoriál naštudovanie si určitej témy a jej spracovanie do eseje. Tak napríklad tutoriál k anatómií pohybového aparátu vyzeral tak, že sme si okrem základného učiva prebratého na prednáške, sami formou eseje spracovali užšiu tému vybratú učiteľom. Oproti Česku mi prišla všeobecná téma prednášky menej detailne prebratá, no stále so zachovaním dôležitých vedomostí.
Ako sa také niečo dá docieliť?
Myslíš trvalejšie uchovanie vedomostí? Ako hovorím, aj napriek tomu, že som úspešne absolvovala celú výuku anatómie, som nastúpila na Oxford a s hrôzou som si uvedomila, koľko som toho za prázdniny zabudla. Od začiatku štúdia tu však k tomu mali tunajší vyučujúci iný prístup. Na prednáške sa prebralo relatívne menej faktov a určite netrvala prednáška 2 až 3 hodiny ako u nás. Namiesto toho sa prednášajúci zameral na popis fungovania danej problematiky a nejakých základných princípov, ktoré si, samozrejme, zapamätá študent dlhšiu dobu. Zároveň na spomínaný tutoriál dostal každý z nás za úlohu vypracovať menší úsek hlbšie a podrobnejšie. Takáto esej mala typicky okolo 1000 – 2000 slov a študent ju odovzdal ešte pred účasťou na tutoriále, kde bola osobne prebratá s vyučujúcim a zároveň nám ostatní spolužiaci predstavili problematiku, ktorou sa zaoberali v rámci svojej eseje. Takýto spôsob výuky mi ale príde efektívnejší, čo sa týka množstva dôležitých informácií, ktoré si z hodiny študent odnesie.
K tomu máš určite čo povedať, keďže si ako jedna z mála študovala na viac, než jednej lekárskej fakulte. Kedy prišlo rozhodnutie prihlásiť sa na Oxford, bolo to kvôli spôsobu výuky na vysokej škole, alebo už skôr?
Určite skôr, cesta od rozhodnutia sa pre školu typu Oxford po prijatie je dlhá, aj keď všetko ide na prvý krát, ako tomu bolo v mojom prípade. To je aj dôvod, prečo som rok strávila na LF MU. Na konci oktávy v čase sem o tom začala reálne uvažovať, aj keď s myšlienkou štúdia v zahraničí som sa pohrávala už dlhú dobu, no nikdy som to nebrala ako reálnu možnosť. V tom maturitnom ročníku prišiel zlom – pár kamarátov sa vydalo študovať do zahraničia a konkrétne jedna moja kamarátka práve nastupovala na Oxford a bola veľmi spokojná, tak začala som si zisťovať, čo všetko by som musela pre prijatie podniknúť. Hneď vzápätí som zistila, že už je pre prihlásenie sa na nasledujúci rok príliš pozde a tak som pokračovala v mojej ceste na LF MU. Úspešne som zložila prijímačky a čakali ma najdlhšie prázdniny, do ktorých som ale vstupovala s vedomím že som úspešne prijatá na Masaryčku že nemám čo stratiť.
Čo nasledovalo po tom?
Do konca septembra som mala čas sa rozhodnúť k podaniu prihlášky a v októbri ma už čakalo prvé testovanie a potom pohovory.
Ostaňme ešte pri tej prihláške – v čom sa líši prihláška na Oxford od prihlášok napríklad na českú vysokú školu?
Ja to samozrejme môžem porovnať len s prihláškou na lekársku fakultu. Prihláška sa zasielala v oboch prípadoch rovnako, v online forme, no bola obsiahlejšia v prípade Oxfordu. Oxfordská obsahovala aj výpis známok zo strednej školy. Britskí študenti k nej dokladajú aj výsledky GCSEs, čo je niečo ako „predmaturita“. Keďže sa dáva veľký dôraz na priemer, bolo pre mňa započítanie len priemeru z vysvedčení určité výhodou. Zároveň mám pocit, že to ako študenti z Česka máme jednoduchšie, naša maturita je asi ľahšia než ich A-levels. Ďalšou časťou online prihlášky bol personal statement, čiže akýsi motivačný list. No a v neposlednom rade doporučení od stredoškolských učiteľov.
Koľko ľudí každoročne zašle takto vyplnenú prihlášku?
Približne 3000, z ktorých tak 400 pripustia k pohovorom. Tým ešte prechádzali prijímacie skúšky, ktoré prebiehali v októbri. Ja som ich skladala v Prahe. Podobajú sa v podstate tým na Masarykovu univerzitu, tiež sa skladajú z biológie, chémie a fyziky. Náročnosťou som mala pocit, že množstvo potrebných vedomostí bolo rovnaké a možno aj nižšie ako do Brna, no určite bolo potrebné uvažovať tieto vedomosti v súvislostiach. To znamená, že namiesto vyberania faktických vedomostí bolo nutné ich použiť k riešeniu slovných úloh. Druhá časť bola trochu podobné našim TSP, na tie sa človek vie pripraviť iba robením starších testov a zvyknutím si na formát otázok. Tretí časť boli eseje. Musel si si vybrať jednu z troch tém a napísať na ňu esej. Na túto časť sa mi tiež vyplatila pripraviť sa vopred písaním esejí z minulých rokov, keď už pre nič, tak aspoň aby som si zvykla na množstvo textu, ktoré som mala v tak krátkom čase zo seba dostať.
Ako boli tematicky zamerané eseje?
Väčšinou jedna vec súvisiaca priamo s medicínou, ďalšie dve buď úplne odlišné, alebo aspoň jedna mimo oblasť medicíny. Tie z oblasti medicíny boli často etické a spoločenské problémy súvisiace s medicínskou starostlivosťou a vedou. Napadá ma napríklad: „Fajčiari by mali platiť vyššie zdravotné poistenie.“. Tie všeobecné boli napríklad citáty známych osobností.
Nebol problém s tým, že si už bola študentkou na inej škole, toho času na lekárskej fakulte?
V skutočnosti práveže áno. Aj keď to nebolo priamo špecifikované na stránkach školy, tak počas toho výberového procesu na to došla reč a ukázalo sa, že by to problém mohol byť. Nakoniec sa ale na mňa osobne nevzťahoval, aj keď priznali, že do budúcna by to radi upresnili. Chápem to tak, že asi nemajú záujem prijímať študentov, ktorí už niekde študovali. Dáva mi to zmysel u britských občanov, lebo by to znamenalo pre štát platiť študentovi rok štúdia naviac. Neviem ako tomu bolo pri prijímacích pohovoroch tento rok. Zároveň by štúdium na inej škole mohlo znamenať, že sa študent predtým nedostal a o takých študentov zrejme tiež nemajú záujem. Ale to by som len špekulovala. Na druhej strane veľa študentov si medzi strednou školou a univerzitou dáva ‘gap year’, to je tam bežné.
Chápem. Čo nasledovalo po písomnom kole, letela si do Oxfordu?
Presne tak. Dostala som pozvánku na dvojdňové pohovory. Ja osobne som mala 4 pohovory. Aby to bolo fér tak u medicíny má každý 4 pohovory – 2 na koleji, ktorú si človek vyberie ako preferenčnú a 2 na nejakej inej. Zhodou okolností som teraz na práve tej druhej. Prebiehalo to tak, že som sedela pred komisiou, ktorá sa ma pýtala na povedzme hodne rôzne veci.
Čo si pod tým máme predstaviť?
Tak napríklad, jedna komisia sa ma pýtala na moju SOČ (Středoškoská odborná činnost, pozn. red.), pretože som ju spomenula v mojom motivačnom dopise. Keďže sa týkala imunológie, tak postupne prešli na samotnú imunológiu. Samozrejme sa počíta s tým, že o danej téme nemá študent hlboké znalosti a nikdy sa ich neučil. Cieľom je snažiť sa to nejako vymyslieť, Na ďalšom pohovore to napríklad začalo otázkou, že ak by som vysielala raketu na Mesiac, tak čo všetko by som musela zobrať do úvahy pri štarte takej rakety. Nakoniec sa ma dokonca spýtali aký film by som si so sebou zobrala, takže ako vidíš, niečo čo sa tam objavilo, podľa mňa, len aby videli ako zareagujem. Čo by som ešte chcela povedať je, že je dosť častá nezhoda medzi pocitom študenta z toho pohovoru a jeho výsledkom. Je to zradné. Všeobecne si myslím, že podstatou tých pohovorov bolo vidieť nás ako reagujeme postavení pred nejaký problém a zároveň ako vieme konfrontovať svoje vlastné myšlienky, napríklad ak naše riešenie problému fakticky upravili a my sme na základe toho mali naše tvrdenie pozmeniť.
Ja by som sa asi vrátila ku ‘kolejím’. Asi to nie sú koleje len v tom internátnom slova zmysle ako napríklad tu v Česku?
Áno máš pravdu, vlastne som tým asi mohla začať. Ide o to, že celá vysoká je rozdelená na univerzitách typu Cambridge a Oxford na koleje. Takže všetci bakalárski študenti patria jednak k svojej fakulte a jednak ku svojej koleji. Rovnako tak je aj štúdium sprostredkované nielen fakultou, ale aj kolejí. Každá kolej má svojich vlastných učiteľov, takže napríklad už spomínané tutoriály sú vedené vyučujúcimi z koleje. Zároveň je ta kolej tiež centrom spoločenského živote pre každého – má vlastné ubytovanie, stravovanie, vlastné spoločenské akcie.
Ty osobne si o tomto systéme vopred, než si nastúpila, vedela a mohla si si informovane vybrať nejakú kolej? A kedy sa pre ňu človek rozhoduje?
To práve funguje tak, že si človek môže vybrať kolej, na ktorú sa preferenčne hlási. Potom bude mať už spomínané pohovory na tejto koleji a zároveň na jednej náhodne zvolenej koleji, asi aby bola zachovaná spravodlivosť pri tom prijímacom pohovore. Pokiaľ sa bude páčiť učiteľom na koleji, ktorú si vybral, ale pokiaľ si tí vyučujúci pri tom pohovore síce myslia, že je to síce študent vhodný pre prijatie, ale zároveň by bol vhodnejší pre inú kolej, dostáva sa týmto spôsobom do ‘poolu’ študentov, z ktorých je potom vybratý nejakou inou.
Líšia sa niečím pre teba ako študenta koleje?
Pre mňa bol výber trochu ťažší, pretože veľa vecí je medzi kolejemi v zásade podobných a ja ako cudzinka som nebola na dni otvorených dverí. Zvyčajne si práve na ňom na základe sympatií, či už k miestu, alebo k ľuďom, prípadne k voľnočasovým aktivitám, výberú študenti svoju preferenčnú kolej. Ja som sa mohla rozhodnúť len na základe internetových stránok a zároveň som mala českú kamarátku na jednej koleji. Tá sa mi páčila aj preto, že bola skôr menšia a cítila som možnosť spoznať tak bližšie viac ľudí. Ďalším kritériom pre mňa bola jej poloha v centre. Všeobecne je väčšina kolejí skôr tradičných, čo sa architektúry týka a len pár moderných – tam som vedela, že ísť nechcem. Nakoniec som sa dostala na inú kolej, ale musím povedať, že som tu veľmi spokojná aj tak. Zaujímavosťou je, že som tu na škole spoznala dievča, ktoré naopak preferovalo kolej, na ktorej teraz som, ale skončila na tej mnou preferovanej. Nemyslím si, že sú od seba nejak zásadne odlišné. Áno, určite sú nuansy medzi kolejemi, ako napríklad väčšie akademické zameranie študentov jednej, alebo naopak intenzívnejšie športové aktivity druhej. Do istej miery tam fungujú stereotypy, napríklad, že nejaká kolej viac koncentruje zbohatlíkov, ale nemám pocit, že by sa cielene univerzita snažila roztriediť podľa toho študentov. Moja napríklad má silnú vesliarsku tradíciu, čo môže priťahovať ľudí so záujmom o veslovanie, ale môj primárny cieľ určite nebolo len veslovanie. A tak to asi funguje u väčšiny študentov.
Vrátime sa ešte k pokračovaniu tvojho prijímacieho konania. Kedy ti prišli výsledky o prijatí? A ako do toho zasahovalo hlasovanie o Brexite, ktoré v tom čase prebiehalo?
Výsledky prišli v polke januára. V tom čase sa už vedelo, že niekedy Brexit v nejakej forme bude. Ale podľa mňa to bolo ešte pred zvolením Borisa Johnsona. Nemyslím, že to teda ovplyvňuje už prebehnuté prijímacie konanie. Ako som spomínala predtým, skôr so mnou škola riešila, že som už bola na nejakej vysokej škole predtým a to sa im príliš nepáčilo. Ovplyvnilo to nakoniec aj moje rozhodnutie úplne ukončiť štúdium na Masarykovej univerzite, napriek tomu, že som pôvodne plánovala ho po ukončení prvého ročníka len prerušiť. S tým mali asi najväčší problém.
A nejaké ďalšie prípravy?
Ten zbytok považujem za formality, ktoré skôr súviseli s presídlením do Británie, než so samotným prijímacím procesom. Od samotného prijatia som sa skôr riadila inštrukciami zo študijného oddelenia, svojvoľné rozhodnutia som robila skôr na začiatku procesu, ešte v lete pred podaním prihlášky.
Po prijatí na lekársku fakultu Oxfordskej univerzity už nič nebránilo tomu, aby Eliška v septembri 2019 nastúpila na univerzitu, ktorú absolvovali ľudia ako Stephen Hawking a ďalších 70 laureátov Nobelovej ceny. O samotnom štúdiu a všetkom, čo obnáša sa budete môcť dočítať v nasledujúcom diele našeho seriálu o štúdiu na Oxforde.
