• Tomáš Šipoš
• 3. June 2026
• Raději v češtině?

Izabela Tacinová – moja mesačná stáž v Keni v nemocnici Itibo

Izabela Tacinová je študentka 5. ročníka medicíny v Brne a má za sebou úžasnú a jedinečnú možnosť pracovnej stáže v Keni v nemocnici Itibo. Jedná sa o humanitárno-rozvojový projekt organizácie Adra, kde sa ročne liečia tisíce dospelých aj detí a v pôrodnici príde na svet niekoľko stoviek bábätiek. Zaisťujú aj stomatologickú starostlivosť a vzdelávajú miestnych zdravotníkov. O nemocnicu sa už od roku 2005 stará Aleš Bárta Dr.H.C. s obrovským nasadením, starostlivosťou a láskou.

Ako ťa napadlo ísť na stáž práve do Kene?

O Itibe som vedela už dávno, je to medzi medikmi známe miesto. Mamička mojej najlepšej kamarátky, lekárka, ktorú veľmi dobre poznám, sa ma spýtala, či by som s ňou nechcela do nemocnice v malej horskej dedine Itibo, ktorá je na úplnom západe krajiny v nadmorskej výške 2000 metrov. Už tam predtým bola a hovorila o misii veľmi pekne. Dokonca použila slová „život meniaci zážitok“. Tiež som na jej radu videla film – o Itibe a Alešovi Bártovi je natočený dokument v produkcii Olgy Špátovej Ďaleko za slnkom. Na Itibu ma okrem iného lákala rôznorodosť práce – ak ste ako medik na stáži v nemocnici, nie je bežné, že sa dostanete k toľkým rôznym zákrokom a liečebným postupom ako tu. Mohla som byť pri operáciách, pôrodoch, trénovať šitie, pomáhať ošetrovať deti a podobne.

Kto s tebou išiel?

Išlo nás v rámci humanitárnej misie 8. 4 študenti medicíny, 3 lekári a koordinátor projektu Aleš Bárta, zakladateľ nemocnice.

Ako nemocnica v Itibe funguje?

Je tam ambulancia, 2 operačné sály, jednotka intenzívnej starostlivosti, pôrodnice a zubná ambulancia, čo nie je v Afrike tak bežné. Prevádzka je nepretržitá. Náš denný režim vyzeral tak, že sme pracovali od 8 do 5 a potom sa prechádzalo do pohotovostného režimu. Pacienti môžu prísť kedykoľvek.

V nemocnici je miestny personál, boli tam 4 zdravotníci – zdravotné sestry, ale fungujú tam ako lekári. Vydávajú lieky, poučujú pacientov o ich užívaní, určujú diagnózy, jednoducho fungujú ako lekári u nás, hoci ich kvalifikácia je nižšia. A za nimi prichádzame my. Štandardne sa tam po pol roku striedajú turnusy. Musíme tam vytvoriť nejakú symbiózu a vzájomne si pomáhame. A učíme sa od seba navzájom. Naša vzájomná spolupráca bola skutočne kľúčová, hlavne kvôli jazykovej bariére. V Keni je síce úradný jazyk angličtina, ale nie všetci anglicky vedia. Miestni zdravotníci ale áno, boli to veľmi vzdelaní ľudia. Väčšina obyvateľstva hovorila len po svahilsky. My sme síce pochytili pár základných slovíčok, ale sami bez pomoci by sme určite nezvládli s pacientmi plnohodnotne komunikovať, odobrať anamnézu a podobne.

Vždy som mala niekoho, na koho som sa mohla obrátiť a nikdy som nemusela nič robiť sama. Vždy mi niekto radil a pomáhal, ale zároveň ma tú prácu nechali urobiť. Naozaj som sa tam toho veľa naučila.

V porovnaní s českými stážami – a nič proti nim, tie mám tiež veľmi rada – nie je v Itibe taká prepracovaná hierarchia a aj tým, ako sa pracuje v malom tíme, sa tam ako študent medicíny môžete dostať k oveľa väčšiemu množstvu rôznorodej práce. To bolo skvelé. Tiež som pracovala oveľa viac, než keby som bola na stáži tu. A dostala som sa aj k záležitostiam, ktoré by sme v Čechách robili až neskôr, napríklad z oblasti gynekológie a pôrodníctva – to sme v škole preberali až po mojom návrate, ale ja som už v Itibe videla, ako dieťa prichádza na svet a mohla som pri tom pomáhať a dozvedieť sa veľa vecí. Tiež som sa dostala k prípadom typickým pre podnebie rovníkovej Afriky, také spektrum tropických chorôb v Európe samozrejme nemáme možnosť v takej hojnej miere stretnúť. Napríklad brušný týfus a maláriu.

Pripravovala si sa na pobyt v Itibe aj po fyzickej stránke?

Áno, riešila som očkovanie. Nechala som sa naočkovať proti žltačke typu A, brušnému týfusu, cestovateľským meningokokom a žltej zimnici. A kúpili sme si antimalariká.

Mohla by si popísať nejaký prípad, čo ti utkvel v pamäti?

Išli sme s malým chlapčekom do väčšej, lepšie vybavenej nemocnice. Mal asi 7 rokov a trápilo ho úporné zvracanie, veľa čúral a mal neustále smäd. Bol to diabetik I. typu, čo v Afrike nie je veľmi dobrá diagnóza. Či už kvôli pichaniu inzulínu, alebo kvôli finančnej stránke liečby. Do väčšej nemocnice sme ho viezli, pretože tam majú biochemický analyzátor, ktorý je potrebný na aplikovanie inzulínu. A ako sme tú nemocnicu videli, veľmi nás zasiahlo, že tam toho chlapčeka musíme nechať. Bolo to tam všetko v naozaj zlom stave. Jeho matka nemala peniaze, takže sme mu liečbu platili my – to nehovorím, aby som za to dostala pochvalu, ale bolo to dôležité, aby ho prijali. Inak by sa s nimi nikto nebavil. Chlapčeka nám bolo naozaj ľúto, a tak sme po návrate do Česka založili zbierku a vybrali sme 130 000 Čk na biochemický analyzátor a dúfam, že ho tam budúci rok niekto zavezie.

Mohla s chlapčekom zostať v nemocnici aj jeho mamička?

Určite. V Afrike je to s rodinnými vzťahmi trochu inak a podľa toho to tiež vyzerá, keď je niekto hospitalizovaný. Bolo bežné, že aj s dospelými pacientmi zostávala na noc určitá časť rodiny. Napríklad s ním v posteli spali ďalšie 2 osoby a zvyšok pospával, kde sa dalo. Asi aj zo spirituálnych dôvodov.

Čo ťa v Itibe najviac prekvapilo?

Prekvapilo ma, na akej veľmi dobrej úrovni nemocnice „na konci sveta“ sú. Ako je to vybavené, koľko je tam liekov, ako je personál veľmi schopný. To pre mňa bolo skutočne úžasné. Bolo tam treba pôrodné kreslo rovnaké ako v Motole. Ultrazvuk, röntgen, EKG, všetky také vymoženosti tam mali. Čo je skvelé. A tak trochu nečakané. Pretože tam je to naozaj ako na konci sveta, to si my tu v Európe nedokážeme predstaviť. Nemocnica žije z peňazí darcov a lekári tam jazdia pomáhať zadarmo, vo svojom osobnom voľne a všetko si hradia. Aj my sme išli na vlastné náklady a platili si všetko vrátane leteniek.

Tiež som sa trochu bála, ako nás tam prijmú obyvatelia Itiba. Ale oni, keď videli, že ide sanitka, tak nám mávali a volali na nás – boli radi, že tam sme. Veľmi rýchlo sme sa stali súčasťou komunity. Keď tam si, všetci vedia, kam patríš. Keď sme sa pohybovali po vonku cez deň, ľudia sa za nami chodili rozprávať a boli na nás veľmi milí.

Cítila si sa v Keni bezpečne?

Po celú dobu pobytu sme dodržiavali základné bezpečnostné pravidlá. Hlavne sme nemali vychádzať v noci. Takže aj keď sme napríklad prileteli do Kene o 5 ráno, na letisku sme počkali do svitania, kým sme sa vyšli na cestu. Pretože väčšina kriminality sa odohráva práve pod rúškom tmy. Tiež nám neodporúčali, aby sme sa mimo areálu nemocnice pohybovali sami, obzvlášť ženy. Predsa len ide o chudobnú a rozvojovú krajinu, takže aj keď boli miestni v kontakte s nami veľmi priateľskí a pohostinní, treba byť opatrní. V Keni funguje niečo ako fenomén „dvojkoľajnosti práva“. Oni sa síce riadia národným právom, ale zároveň majú aj svoje vlastné, dedinské, kmeňové právo a riešia si svoje záležitosti a spory po svojom. A treba sa do ich záležitostí nevmiešavať. Napríklad raz sme išli z väčšej nemocnice, pretože u nás sa nemohlo robiť všetko a niekedy sme museli pacientov prevážať inam, napríklad pacientku, ktorá potrebovala rodiť cisárskym rezom. A po ceste sme videli hlúčik asi 70 ľudí. A stáli okolo niekoho, kto tam kľačal na kolenách a mal zaviazané oči a všetci ho bili. A asi ho ubili na smrť.

O tom, ako to tam chodí, si vedela, a napriek tomu si tam išla?

Áno (smiech). Hoci rodičia boli na začiatku trochu proti a nechceli, aby som sa tam vydala. Ale presvedčilo ich, že tam so mnou išla lekárka, ktorú veľmi dobre poznám a ktorá tam už predtým bola. Porozprávala sa s nimi a potom už s tým nemali problém. Dopredu sme boli riadne poučení, bezpečnostné pravidlá sme dodržiavali a všetko prebehlo z hľadiska bezpečnosti v poriadku. Všetky naše spoločenské stretnutia s obyvateľmi dediny mimo nemocnice boli veľmi pekné. Inak samotná nemocnica bola dobre strážená. Miestni nás vnímali veľmi pozitívne, pretože vedeli, že im pomáhame. A do ich záležitostí sme sa inak nevmiešavali. Zasahovali sme – ak sa tomu dá hovoriť zasahovanie – len tak, že sme ošetrili všetkých, ktorí si prišli po pomoc, čo niekedy mohli byť aj ľudia, na ktorých ostatní predtým vykonali to „dedinské právo“. Typicky to boli zranenia od mačet.

Nadviazala si tam aj nejaké priateľstvá?

Áno, spriatelili sme sa hlavne medzi sebou s českým personálom. To sú ľudia, ktorí na mňa určite majú a aj do budúcna budú mať formatívny vplyv, napríklad v tom, ako sa budem ako lekár správať a pristupovať k pacientom. Ich prístup bol veľmi krásny. S miestnym personálom sme k sebe samozrejme tiež priľnuli. Oni tiež bývali v areáli nemocnice, niektorí tam mali aj svoje rodiny.

Ako vyzeral tvoj bežný deň v Itibe?

Práca začínala o 8 – 9 hodine. Bývali sme v areáli nemocnice v našom domčeku, ráno sme raňajkovali, prezliekli sa do pracovného a šli do nemocnice. Často sme sa rozdelili, niekto išiel napríklad na ambulanciu, niekto do pôrodnice, keď bol niekto na jip, niekto sa šiel starať o pacientov aj tam. A čakala nás tam normálna nemocničná práca, príjem pacientov, komunikácia s personálom, predpisovanie a výdaj liekov a všetka lekárska práca. Samozrejme pod dohľadom.

Najčastejšie sme sa stretávali s podobnými prípadmi ako tu – astma, vysoký tlak, cukrovka, takže to sme vedeli už celkom dobre liečiť aj odtiaľto. Deti často chodili s črevnými problémami a tiež často na preväzy chronických rán, ktoré mali často z práce na poli a s mačetou. Často sme robili aj röntgeny a sadrovali. Hlavne v noci jazdili pôrody. Často prichádzali aj popálené deti. Napríklad od prípravy jedla.

Večer sa ambulancia zavrela, ale ľudia mohli prísť aj potom, keď prešli cez strážcu.

Cez víkendy sme mohli chodiť do kostola. V Itibe sú katolíci a adventisti. To bol vždy veľmi pekný kultúrny zážitok so spevom a tancom. My sme tam tiež spievali, zaspievali sme im „kocábku“ a tá melódia sa miestnym tak páčila, že sme ju od nich počúvali ešte niekoľko nasledujúcich dní. A asi dvakrát nás miestny personál pozval k nim domov na večeru. To bolo tiež veľmi milé, vidieť, ako žijú a čo jedia a ako sú spokojní aj s tým málom, čo majú. A to sme pritom boli u tých bohatších a vzdelanejších ľudí. Zvyšok žil v horších podmienkach. Raz sme sa boli pozrieť u dedinčana, ktorý nám ukazoval svoju hlinenú chyžu, kde mal len posteľ, to bolo všetko.

Zmenili nejako tieto zážitky tvoj pohľad na svet a život?

Samozrejme. Keď ideš niekam takto veľmi ďaleko, na koniec sveta, veľa sa toho naučíš. Dalo mi to mnoho samozrejme nielen po medicínskej stránke. Je to klišé, ale začneš si potom oveľa viac vážiť to, čo máš – veci, možnosti, všetko. Že máš čo jesť, že môžeš ísť k doktorovi… A tiež som veľmi rada, že som tam mohla ísť a dať im to, čo mám. Ľudia v Itibe sú veľmi pokorní, milí a vďační.

Pôjdeš tam zase?

Chcela by som. Ešte neviem kedy, ale určite by som sa tam veľmi rada vrátila. Ale naozaj iba sem, na toto miesto. Nemocnica v Itibe je unikátna a stará sa o ňu človek s veľkým srdcom a celé to drží pohromade vďaka nemu a ďalším ľuďom, ktorí chcú pomáhať a nemajú za to žiadnu hmotnú odmenu. Je krásne môcť byť aspoň na chvíľu tohto súčasťou. Všetkým medikom by som tento zážitok odporučila.

Nezabudni nás sledovať na