• Terézia Baránková
• 31. July 2026
• Raději v češtině?

Erasmus na lekárskej fakulte: na semester medikom v Nemecku

Je pol šiestej ráno a ja sa prebúdzam v autobuse celý rozlámaný a nevyspatý. Pozriem sa z okna a vidím domy nevalného zovňajšku, ktorých architektúra je úplne iná než tá, na ktorú som zvyknutý z Česka. Ešte chvíľu podriemujem vo svojom sedadle, keď zrazu sa od vodiča ozve: “Nächste Station: Bochum Hauptbahnhof.“ Po vybavení si mojich už takmer zabudnutých znalostí nemčiny si uvedomím, že prichádza môj čas opustiť autobus. O chvíľu neskôr vystúpim z autobusu a akonáhle sa ostatní spolucestujúci rozprchnú rôznymi smermi, ocitám sa úplne osamelý uprostred neznámeho prostredia iba so svojimi dvoma kuframi, ktoré sú to jediné, čo mi nezostalo z domova. Pripadám si ako laboratórna myš, ktorú vezmete a dáte ju do novej klietky, ktorú nikdy predtým nevidela. Rovnako ako tejto myši sa aj mne aktivuje sympatický nervový systém, začne sa mi vyplavovať adrenalín a moja myseľ upadá do úzkostne-depresívneho stavu. Toto je úplne prirodzená reakcia nášho tela a tiel väčšiny živých organizmov na vonkajší stres. Týmto myšlienkovým pochodom sám sebe ospravedlňujem to, prečo sa skrátka necítim byť duševne v pohode. Namiesto úteku preč a návratu späť do komfortnej zóny môjho domova sa prinútim pokračovať ďalej v tom, čo ma do tejto situácie uvrhlo. Vydal som sa hľadať zastávku metra a cestu na môj nový študentský internát.

Výpravná budova hlavnej stanice v Bochumi na prvý pohľad nepôsobí příliš prívetivým dojmom. zdroj: MichaelXXLF

Rozhodnutie ísť na Erasmus som urobil predovšetkým preto, že som vždy uvažoval o práci v Nemecku a chcel som si teda predovšetkým zopakovať a prehĺbiť svoje znalosti z nemčiny. To boli moje hlavné dôvody. Zároveň som mal podmienku, že Erasmus nesmie viesť k predĺženiu môjho celého štúdia, čo sa mi našťastie podarilo. Dnes sa totiž na našej fakulte veľmi uľahčilo uznávanie predmetov absolvovaných v zahraničí. Výberové konanie na študijný pobyt prebieha na základe výsledku z jazykového testu – čím lepšie sa umiestnite, tým väčšie máte možnosti výberu konkrétneho miesta pobytu. Ja teda absolvoval test z nemčiny, a potom si vybral pobyt na univerzite v Bochume: mieste, o ktorom som do tej doby nikdy v živote nepočul. Z mapy som vyrozumel, že sa Bochum nachádza v západnom Nemecku na hranici s Holandskom – a to bolo zároveň to jediné, čo som narýchlo zistil z internetu počas krátkeho rozhodovania. Hovoril som si tiež, že západné Nemecko by mohlo byť pre štúdium lepšie než to bývalé východné. A čo viac, túto časť krajiny som zatial nenavštívil.

Ešte pred zahájením semestra v Nemecku sa konal skoro celý september v Bochume orientačný kurz pre výmenných študentov zo zahraničia. Už začiatkom septembra som teda odišiel smer západné Nemecko. Moja strastiplná cesta tam je krátko popísaná už v úvode. Vyrazil som z Brna s prestupom v Berlíne – a ako dopravný prostriedok som zvolil autobus. Celá cesta mi trvala asi 17 hodín! Však sa mi tiež všetci ostatní “Erasmáci” následne srdečne smiali, keď som im o ceste autobusom rozprával. Každý si totiž pre svoju dopravu na miesto zvolil buď lietadlo, alebo odvoz od rodičov, čo bol v porovnaní so mnou veľký luxus.

Celý orientačný kurz bol v duchu zoznamovania s ostatnými výmennými študentmi, poznávania Bochumu a jeho okolia, chodu na univerzite, kurzov nemčiny a tak ďalej. Bola to určite najzábavnejšia časť z celého môjho pobytu, na ktorej som poznal veľmi dobrých priateľov, s ktorými som potom trávil kopy času počas zvyšku celého pobytu.

Univerzitný kampus v Bochume je takéto obrie, majestátne betónové monštrum. Za mňa najzaujímavejšia, aj keď možná jediná zaujímavá stavba v celom meste. zdroj: Tuxyso

Než zhrniem svoju študijnú náplň celého semestra, rád by som vám ešte vykreslil vzhľad a fungovanie nemeckých internátov (a ako bonus fungovanie môjho spolubývajúceho). Oproti Česku bolo v Bochume nadštandardné to, že každý mal svoju samostatnú izbu. Na druhú stranu tomu zodpovedala aj cena. Za izbu v byte pre dvoch som platil cca 320 euro za mesiac, čo bola väčšina z asi 400 euro, ktoré vám škola dáva na mesiac. Na druhú stranu som si veľmi rád túto čiastku za vlastnú izbu zaplatil, keďže predstava zdieľania ešte väčšieho množstva obytnej plochy s mojím extravagantným spolubývajúcim ma naozaj desila. On bol totiž taká veľmi zaujímavá postavička. Chudý Francúz s dlhými vlasmi a okrúhlymi okuliarkami, ktorého cirkadiánny rytmus (a vlastne všetko v jeho živote) bolo úplne prevrátené. Celý slnečný deň strávil spánkom, a potom pomaly ožíval s príchodom večera. Celú noc bol potom hore, čo občasne interferovalo s mojím spaním. Jeho obživa potom pozostávala predovšetkým z kávy, tabaku a marihuany, ktoré sem tam doplnil nejakou prazvláštnou rozmrazenou potravinou alebo prekvapivo chutným syrom. Skôr som mal za to, že vo Francúzsku si ľudia potrpia na kvalitnú stravu, ale táto skúsenosť zborila všetky moje doterajšie predstavy.

Životným štýlom bol teda síce veľmi unikátny, na druhú stranu ako spolubývajúci bol pomerne neškodný a celý pobyt sme spolu vychádzali priateľsky a boli na seba milí. Našemu spoločnému spolužitiu sa nič vytknúť nedá. Moja izba bola pomerne nadštandardne zariadená, zvlášť v porovnaní s českými internátmi: široký stôl, nový nábytok s kopou úložného priestoru, kvalitná posteľ. Kuchynka bola malá a úplne nevyhovela všetkým mojim potrebám, na druhú stranu som ju vďaka povahe spolubývajúceho mal v podstate pre seba.

Byt na internáte na ulici Markstraße

Akonáhle mi začal semester, skončila akákoľvek sranda a začalo moje totálne pracovné nasadenie. Všetku výučbu som mal formou akýchsi stáží trvajúcich vždy 2 týždne na jednej klinike. Každý deň sa začínalo medzi siedmou až ôsmou hodinou ráno a oddelenie som obvykle opúšťal medzi druhou a treťou hodinou. Výučba bola čisto praktická. Bol som na oddelení obvykle sám, alebo s maximálne jedným ďalším študentom. Po celú dobu som prizeral chodu v nemocnici, asistoval u rôznych výkonov a vyšetrení, prípadne vykonával sám príjem pacienta so všetkým všudy. Na chirurgických odboroch som trávil väčšinu času asistenciou u operácie. Ako lacná pracovná sila som sa im do tímu náramne hodil a vždy využívali obe moje ruky ako držiaky chirurgických hákov a iných nástrojov. Svoju „výplatu“ som potom dostával formou obvykle chutného a výdatného obeda v nemocničnej jedálni.

Asi najzaujímavejším výkonom bola asistencia pri transplantácii obličky. Tá zrovna časovo vyšla na piatok popoludní. Po niekoľkohodinovom státí u operačného stola a množstvom nadávok od “Herr Oberartzta” snažiaceho sa zošiť čo najrýchlejšie všetky krvácajúce obličkové tepny, som asi v 8 večer odchádzal naozaj unavený na svoju koľaj. Po tejto skúsenosti som začal pochybovať o mojej budúcej vysnívanej kariére chirurga, ktorou som si predtým bol už takmer istý.

Na konci každých dvoch týždňov ma vždy čakalo malé preskúšanie a nakoniec známka. Počas semestra som k tomu ešte navštevoval raz týždenne kurz nemčiny zameraný na nemecké reálie. Tam som musel občas všetkým dôrazne vysvetľovať kopu nepopierateľných faktov o našej domovine. Napríklad to, že Češi v priemere vypijú ešte viac piva než Nemci, že Franz Kafka je predsa český, a nie nemecký spisovateľ, že Sigmund Freud sa narodil v Česku, a nie v Rakúsku a podobne. Skrátka človek musí v zahraničí neustále reprezentovať a hájiť tú našu malú krajinu.

Popoludní alebo podvečer som sa obvykle venoval športu a večery trávil už skôr asociálne odpočinkom vo svojej izbe. Na nejaký študentský “erasmácky” život som už chuť väčšinou nemal. Skôr sme sa raz až dvakrát týždenne schádzali s niekoľkými priateľmi z orientačného kurzu na koľaji a len tak klábosili a u toho mierne popíjali. Toto mi vyhovovalo najviac, aj keď možnosti spoločenskejšieho života v Bochume určite nechýbali.

Nemocnice sú v Nemecku naozaj pekné. zdroj: Klinikum Bochum

Erasmus som definitívne ukončil posledný deň januára roku 2020. Pre spiatočnú cestu som tentokrát volil už priamy let z neďalekého Düsseldorfu do Prahy. Na letisku Václava Havla som sa ešte s humorom vyhýbal skupinke ázijských turistov netušiac o šťastí, ktoré som v súvislosti s načasovaním svojej spiatočnej cesty mal. Naozaj som potom nezávidel svojim kamarátom, ktorí boli v Bochume aj na letný semester a museli sa s touto složitou situáciou vyporiadať mimo svoj domov.

Záverom by som chcel povedať, že Erasmus pre mňa bola určite dobrá životná skúsenosť, na ktorú budem môcť pravdepodobne celý život spomínať v dobrom. Pomohol mi opäť obnoviť a zlepšiť skôr zabudnutý nemecký jazyk a presvedčil ma o tom, aby som po štúdiu zostal v Česku, respektíve v Brne, pretože sa jedná o naozaj skvelé miesto k životu. Rozhodne každému odporúčam ísť takto do zahraničia: za tú dobu toho tam mnoho získate, ale tu stratíte len veľmi málo.

Tom je lektorom fyziky v Bmedic a teraz smeruje do 6. ročníka všeobecného lekárstva na brnenskej lekárskej fakulte.
Pobytu Erasmus v nemeckom Bochume sa zúčastnil počas zimného semestra 5. ročníka.

Nezabudni nás sledovať na