Keď si vybavím matné spomienky na prvák na medicíne, sama úprimne neviem či mám roniť slzy alebo sa len nostalgicky pousmiať. Za ten rok, ktorý sa zdal ako večnosť a zároveň ušiel ako voda, som stihla vystriedať kvantum osobností, vyroniť nemalé množstvo sĺz a od zúfalstva a nervov v sebe objaviť absolútne iného človeka. Dospelo to až do momentu, že som sa začínala sama obávať, či nie som tak trošku na hlavu. Dobrá správa je, že ak by toto bola definícia blázna, skoro všetci v prváku by sme boli….a možno aj, keď sme sa na to dali.
S odstupom času ale nič nevyzerá tak tragicky, a preto aj ja keď sa pozriem o rok späť, vidím výrazne viac pozitív než negatív a aj napriek tomu, že na tie nepekné spomienky zabúdame ťažšie, viem, že to bol jeden z mojich najkrajších rokov.
Prvý semester, to bola proste jedna krásna rozprávka, kedy bol na všetko čas. Je pravda, že začala veľmi krutým skokom do anatómie, kedy po prvej prednáške som mala pocit, že som miesto na anatómií na hodine hebrejčiny… a pravdou je, že to od toho nebolo až tak ďaleko. Vychrliť za kotol latinských názvov na prvákov ešte ospalých z covidového maturitného ročníka, to sa proste nerobí. Takže priznávam, že táto rozprávka začala hneď katastrofou, avšak výhodné je, že ak klesnete až na dno, už môžete len stúpať. Každou hodinou latinčiny sme sa, našťastie, dostávali bližšie a bližšie minimálne k pochopeniu významu daných názvov častí kostí. Momenty, keď sa vám oči rozžiaria, pretože pochopíte, že každý výbežok (takmer) bude odteraz processus a vy sa tie názvy už nebudete musieť bifliť, boli nádherné.
Na čo ale spomínam najradšej, boli anatomické cviká. Vďaka tomu, že najväčším slovenským mestom je práve Brno, sú naše kruhy národnostne pomerne vyvážené, a keďže anatómia je taký nádherný ukazovateľ ako sa naše jazyky líšia, neodpustili sme si nikdy jazykové okienko. Pažerák, jabĺčko, očné bielko, pečeň… to boli tie najviac skloňované názvy, aj keď sme zrovna preberali kosti. Napokon, vždy sme mali jazyk, ktorý nás spojí a dorozumieme sa – latinčinu.
Nanešťastie, učivo začínalo enormne pribúdať, no keď ste medik, už to nevnímate. Jednoducho len pasívne prijímate to, čo má prísť. Preto ponúkam jednu malú radu ako sa s tým vysporiadať- nenechajte sa oklamať frajerskými rečami vašich spolužiakov, ktorí údajne všetko s prehľadom zvládajú, pretože pri najpravdepodobnejšom scenári prídu každý deň domov, a pokiaľ sa nejdú vyplakať maminke na rameno, tak sa minimálne trápia rovnako ako vy.
Keď však ale prišli prvé mokré preparáty, to už bolo väčšia divočina. Ľudia sa rozdelili na dve skupiny, a to na milovníkov-ponáračov, ktorí bez zaváhania ponorili ruku do útrob pitevného tela, a na tých zdržanlivých pinzeťákov, ktorí ak by sa mali čohosi dotknúť bez pinzety, tak by si radšej odrezali prst. Chýry o anatómií sú síce strašidelné, o tom si nebudeme klamať, ale pokiaľ v sebe nájdete silu do toho aspoň raz do týždňa hodiť očko, tak prvý semester je dovolenka.
Možno sa z môjho písania zdá, že len popisujem život študenta všeobecného lekárstva, keď pritom mám písať o zubároch. Tak tu prichádza prvé zobudenie do reálneho sveta. Napriek tomu, že vám to nikdy nikto neuzná, je to, bohužiaľ, tak. Aj zubári naozaj študujú všetko a takmer v takom rozsahu ako všeobáci. Znie to ako sci-fi, ja viem, ale my sa naozaj neučíme len o hlave a krku, prípadne len o zuboch. Takže možno tip hneď do prvého semestra – vzdajte boj o to, že aj vy ste medici. Vy to síce viete, ale nikto vám to aj tak neuverí.
Keďže nie je fér, aby si anatómia zakaždým zlízala všetku slávu a ostatné predmety zase nedostali nič, môžeme sa presunúť k tomu, pre zubárov už konečne niečomu zaujímavému, a to je preklinické zubné lekárstvo. Možno sa to chvíľami nebude zdať, ale tento predmet vás bude držať pri živote ak budete mať zlé dni a pochybnosti, pretože to bude váš jediný kontakt so zubami a s tým, čo raz plánujete robiť. Čo sa týka prvého ročníka a tohto predmetu, nie je mu čo vytknúť. Máte zo seba skvelý pocit, pretože zatiaľ čo vaši rovesníci všeobáci majú len kvantá teórie, tak vy k tým kvantám môžete aj niečo prakticky robiť, a to je liek na vyhorenie. Už po prvom mesiaci si kúpite čeľuste, nástroje a vrtáčiky a pustíte sa do preparovania prvých kavít (čítaj ,,vŕtania zubov“, štúdium vás pracovne zdeformuje). Na tejto ceste vás budú sprevádzať dvaja mladí doktori, ktorí síce budú chcieť najprv získať dojem strašiakov, no v skutočnosti sú to skvelí vyučujúci i ľudia a reálne o vás a vaše štúdium prejavia záujem, čo bude po prváku viac než raritné.
Prvý moment, keď chytíte do rúk vŕtačku, je ako by ste sa práve znovu učili písať. Veľmi neohrabané, nesedí to proste do ruky, a tak vyzerajú aj tie prvé preparáty – niečo, čo by ste v puse isto nechceli mať. Nikto skúsený ale z neba nespadol, a preto ku koncu semestra uvidíte skutočný pokrok, a to už je konečne niečo motivačné. Nebola by to ale tá medicína, keby niečo pekné nemalo vždy háčik. Preto prichádza varovanie pre budúcich záujemcov o zubné lekárstvo: pripravte si plné peňaženky, všetky tie nástroje niečo stoja.
Týždeň za týždňom ubiehal, škola sa stávala stereotypom, stále sa riešila len anatómia, latinčina a preklinika, sem tam vykuklo niečo ako test z biológie či protokol do biofyziky alebo chémie a na malé oživenie simulácia prvej pomoci. Zrazu semester skončil, stres z prvého skúškového narastal, informačné systémy pod náporom študentov padali a človek už len ako malé klbko nervov dúfal, že bude mať aspoň pár dní voľna, keď to všetko skončí. Žiaden strach, to je len vtip. To ťa bude čakať až v druhom semestri. Prvé skúškové je v realite len nežné potľapkanie po chrbte a veľa dní voľna, pokiaľ sa dokážeš vysporiadať so strachom, že je to tvoje ,,poprvé“ a hecnúť sa.
Druhý semester sa začínal veru ťažko, pretože z človeka už opadá to prvotné nadšenie z vysokej školy a musí čeliť realite. Chémiu nám vystriedala histológia – ružové peklo, ktoré ťa núti drať si oči na mikroskope, v ktorom aj tak stále vidíš, respektíve ani nevidíš, to isté. Čo je horšie, musíš to aj kresliť. Keď nič iné, máš po tých pár týždňoch aspoň slušnú zbierku ružového moderného umenia. Dávku motivácie však dostaneš z prekliniky, kedy sa konečne presúvate k simulátorom a po toľkom čase už môžeš naozaj pridať tú vysnívanú fotku na instagram, že sa cítiš skoro ako doktor. To, že tvoje preparácie zase vyzerajú ako z materskej škôlky a okolo pána Nováka sa skrúcaš tak, že za chvíľu budeš potrebovať fyzioterapeuta, to už radšej nespomínaj.
Nemôžem povedať, že by inak nastal v našom študijnom stereotype nejaký prevrat. To, že letné skúškové bolo jedno z najťažších období v mojom živote, nejdem radšej rozpisovať, lebo aj tých pár potenciálnych záujemcov vystraším. Biofyzika, anatómia a k tomu neporovnateľná biológia sú silní šampióni. V skratke si len povedzme, že ak už ozaj nič iné, tak zronený a zbitý na zemi po úspešnej skúške z anatómie si už konečne môžeš povedať: „Som medik!“ (teda ak si zubár, tak si to povedz radšej len potichu pre seba).
Čo sa ale pozitívnejšej nôty týka, v lete budete musieť absolvovať svoju prvú prax v ambulancií a aj v laboratóriu. Myslím, že nehovorím len za seba, ale aj za veľa mojich spolužiakov, že táto prax bola zlomový bod po takých náročných skúškach, ktorý ma utvrdil v tom, že som si vybrala správne. V tej ambulancií zažije človek kadečo. Mne stačili dva týždne na to, aby som videla ľudí v kresle zamdlieť, videla zavádzanie implantátov, sama skúsila opraviť zub či len zažila ako uvoľnene a príjemne sa dá v práci žiť. Toto bol pre mňa ten impulz, ktorý ma donútil pokračovať ďalej.
Škola je to, bohužiaľ, ťažká a motiváciu neskončiť budete potrebovať častejšie než by sa čakalo. Nenechajte sa ale týmito riadkami vystrašiť. Medicína nie je na vrchole sveta len pre tých vyvolených. Dôležité je, brať všetko s nadhľadom, nezabúdať na svoje koníčky, priateľov a život, ktorý môžete v novom meste slobodne žiť. Áno, prišli ste sem študovať, ale ak to chcete zvládnuť s pohodou a peknými spomienkami, štúdium nemôže byť vašim vesmírom.
Ale hľa, každý, kto sa prebojoval až k tejto časti môže s pokojom v srdci na tú medicínu ísť, pretože ak ho neodradili moje zveličené uplakané spomienky na prvák, tak bude asi dostatočný masochista, aby to sám podstúpil. Takže teraz už len tajomstvo pre tých, ktorí toto čítajú…zvládli to stovky ľudí pred vami, zvládnete to bez pochyby i vy!
Autorka článku je studentka zubního lékařství a naše lektorka chemie.
Úvodní foto: Yusuf Belek